19/02/2026
Po čase mám potrebu sa tu vyliať. Bude to dlhé, tak pokračovanie (na Instagrame) bude v komentári.
Bola som na svadbe ako svedok. A ako dar som dala fotenie. Menšia svadba, bez programu, skôr posedenie. Stretnutie našej rodiny inde ako na karoch, tento raz na svadbe - po rokoch. Štyri svadby a jeden pohreb - názov filmu, ktorý som nikdy nevidela - je oproti reálnej skúsenosti našej rodiny veľmi slabý odvar.
Smejem sa (teda "smejem sa"), že ja som za 16 rokov (ou) vzťahu zobrala môjho partnera v mojej rodine na X (možno naozaj 10) pohrebov a 1 svadbu (aj to až teraz) a on mňa na 10 svadieb (ok, možno 5) a 1 pohreb (možno dva). Chvalabohu, že len.
Ale nech uvediem veci na správnu mieru - občas sa nás pár-viac (ale nie všetci) zišlo aj len tak - v lete, pred Vianocami, ale nie takto, že takmer všetci.
Keď mi Zuzka pár mesiacov dozadu povedala, že ma chce ako svedka, rozrevala som sa, ale myslela som si (prepáč), že to je také, ako keď niekomu niečo poviete a nejak sa na to zabudne, vyšumí to a že to nakoniec bude inak, resp. nebude. Nie, že by mi niečo také niekedy práve Zuzka urobila, ale ľudia vo všeobecnosti mi to už párkrát urobili. A keďže som citlivka, mňa to vie zabolieť.
A kto vlastne je Zuzka? Je to mojej mamy sesternica, o rok mladšia odo mňa. No a ja som u Zuzky a jej rodičov bývala 5 rokov, keď som v Bratislave chodila na výšku.
Neskôr mi to o "svedkovaní" Zuzka povedala znova, rozplakala som sa znova a teraz, ako to píšem, revem znova (už minimálne tretíkrát).
Keďže som chcela byť aspoň na jednej fotke ako svedok, priateľ dostal ráno v deň svadby rýchlu inštruktáž k foteniu. Je šikovný, zvládol by podľa mňa vymyslieť aj liek na rakovinu, keby chcel, vážne. Nesrandujem, páli mu to.
Cez obrad sme ale obaja mali stres, lebo pani na úrade nás prekvapila, že to akože čo, že chcem fotiť, veď sa musím sústrediť na svedkovanie. Teda státie Zuzke za chrbtom. Ok, toto sme nedomysleli. Ale dohodli sme sa, že sa mi na prstienky a prvý bozk otočia a tak nebudem musieť vyliezť zo svojho svedkovacieho postavenia a že takto sme s tým všetci okej.
(Doma som pozrela fotky, čo nafotil priateľ a hovorím, wau, umelecké, záber cez ikebanu. Čo on na to? "Blbá kvetina, zavadzala mi tam" 😀)
Byť svedok na obrade bolo hrozné. Nemyslím to zle alebo nevďačne. Bolo pre mňa osobne hrozné, že som nevidela tie emócie ich dvoch spredu a emócie hostí, ako som ich videla na asi 180 svadbách predtým. Videla som dva (hoci výnimočné) chrbty a zátylky a troch úradníkov.
Uvedomenie si, že budem svedok, pár dní pred svadbou, bolo tiež hrozné, lebo som si uvedomila aj to, že možno si to ani nezaslúžim. Lebo som tu pre Zuzku nebola, keď to potrebovala najviac. Ale viem, že Zuzka sa má dobre, pretože má Peťa.
Byť svedok na hostine bolo super. Do úvahy prichádzala možnosť, že by som mala mať príhovor, čo sa ale neskôr zrušilo. No keďže mi to Zuzka vyslovene nezakázala, napísala som pár riadkov, pri ktorých som sa (znova) rozrevala, tak som ho nevedela čítať ďalej, možno som aj pár iných ľudí rozplakala, neviem, snáď mi bolo rozumieť. Dostalo sa mi ale dvoch krásnych objatí.
Veselšie bolo moje druhé prekvapenie a síce otrepaný topánkový kvíz, ktorý je však otrepaný len pre nás, svadobných dodávateľov. Pre hostí, ktorí dlhšie na svadbe neboli, to bola chvalabohu zábava a majú vďaka nemu fotky aj ľudia, ktorí sa neradi fotili a za to som strašne moc rada, na tom mi na svadbách záleží.
Inak, ja tento kvíz odmietam hrať s topánkami a blbými otázkami, tak tam boli len tie štandardné a prvá: "Kto urobil prvý krok k vášmu zoznámeniu?" bol chyták, lebo som to bola JA! 😀 Ha! HeštekSkromne
Aktuálne neviem prísť na nejaké zmysluplné ukončenie tohto postu a spätne rozmýšľam, čo som ním vlastne chcela povedať. Najviac asi to o tých chrbtoch. Že asi preto milujem fotiť svadby, lebo milujem tie emócie.
A že, Zuzka, Peťo, ďakujem, že vás mám, že ma vždy prichýlite, keď idem fotiť do Bratislavy a čo som asi zabudla pri tom príhovore povedať, je taká samozrejmosť, ale je nevyhnutné ju spomenúť - že vás všetci ľúbime ❤
